Keď dcéra dospela, manželia sa rozhodli postaviť si dom na dedine
Obaja síce vyrastali v rodinných domoch, ale najväčšiu časť svojho života strávili v bratislavskom paneláku. Sídlisko bolo pekné, neďaleko les, kúpalisko, obchody, všetko po ruke. Aj bytík bol dobre riešený, útulne zariadený. Ale aj tak začali obaja manželia túžiť bývať v rodinnom dome. Kúpiť pozemok na stavbu domu v tejto lokalite, kde sa im tak páčilo, bolo nad ich finančné možnosti a tak začali hľadať po okolí Bratislavy. Nebolo to jednoduché. Pozemok a hlavne to miesto musí, ako sa vraví, padnúť do oka na prvý pohľad. Po dvojročnom hľadaní taký pozemok našli a pustili sa do stavby, teda hlavne manžel. Ale ešte predtým museli vyriešiť, či to bude dom s poschodím, alebo bungalov. 
Dlho musel manžel presviedčať manželku, že bungalov je pre starších ľudí lepší. Príde vek, kedy sa už nechce chodiť po schodoch. A bolo to správne rozhodnutie.
Stavba domu trvala necelé dva roky hlavne preto, že manžel je veľký perfekcionista a všetko muselo byť urobené na 100 %, zo 100%-tného materiálu.
Dom zariaďovali už spoločne. Dohodli sa na rustikálnom štýle, ktorý je moderný stále. Veľa času trávia hlavne v pracovni, lebo obaja manželia ešte pracujú.
140 m2 úžitkovej plochy sa môže niekomu zdať pre dvoch ľudí veľa, ale dcéra chodí k rodičom zo zahraničia veľmi často a cíti sa v dome spolu s nimi veľmi dobre.
Hlavne v lete, kedy sú všetci stále vonku. Manžel má na starosti okrasnú záhradu, miluje hlavne skalku, do ktorej bol nazbierať kamene vlastnoručne.
Manželka má kúsok úžitkovej záhradky, kde pestuje zeleninu nie na uskladnenie, ale do „hrnca.“ Vonku sa často griluje a to sú potom krásne chvíle, ktoré oceňujú aj rodinný priatelia.
Riešiť bývanie stavbou rodinného domu na dedine je pre mestského človeka veľmi ťažké rozhodnutie. Hlavne mladí ľudia by si to mali veľmi dobre rozmyslieť. Neraz to totiž skončí predajom domu a návratom do mesta kvôli školopovinným deťom, ktoré nemajú na dedine toľko možností, ako v meste.
